Hádzanárka Dominika Horňáková pred necelými štyrmi rokmi prekvapila správou o ukončení aktívnej hráčskej kariéry. Bola v ideálnom hádzanárskom veku, mala iba 25 rokov. V tom čase najlepšia pivotka na Slovensku svoj nečakaný koniec zdôvodnila tým, že zdravotný stav jej v zápasoch a na tréningoch nedovoľoval ísť na sto percent a navyše ju hádzaná prestala napĺňať a baviť. Milovanému športu, ktorému sa venovala od deviatich rokov, však definitívne zbohom nedala. Po krátkej pauze sa k nemu vrátila znova, tentoraz ale v pozícii trénerky.

Bývalá slovenská reprezentantka odštartovala trénerskú kariéru v klube, v ktorom až na ročné pôsobenie vo francúzskom Cercle Dijon Bourgogne v sezóne 2015/16 strávila aj celú hráčsku – v Iuvente Michalovce. „Po návrate z Dijonu, čo bola moja posledná anabáza v pozícii hráčky, som dlho premýšľala, kam by mohli viesť moje kroky. Keďže sa mi počas profesionálnej kariéry podarilo vyštudovať vysokú školu so zameraním na učiteľstvo, bolo jasné, že sa vyberiem týmto smerom. Otázkou však bolo, ako do toho zakomponovať moju dlhoročnú vášeň – hádzanú. Som rodená Michalovčanka, a keď sa naskytla možnosť trénovať tie najmenšie v rodnom meste, ani na sekundu som nezaváhala,“ prezradila Dominika Horňáková, ženský hádzanársky talent roka 2007. Na trénerskú dráhu sa vydala pred tromi rokmi, momentálne je držiteľkou licencie C. „Ak všetko pôjde ako má, verím, že sa mi podarí získať aj trénerské béčko,“ načrtla svoje ambície.

Niet nad úprimnú detskú radosť
V Iuvente mala v nedávnej predčasne ukončenej sezóne pod palcom dve najmladšie kategórie – prípravku a B-družstvo mladších žiačok. „Prípravku vediem tri a žiačky dva roky. S dievčatami sa mi pracovalo veľmi dobre. Samozrejme, mali sme aj zlé obdobia, ale to patrí k športu, sme predsa ľudia. Sú to šikovné mladé dievčatá. Verím, že pokiaľ budú na sebe makať tak ako doteraz a dajú do toho aj trošku srdiečka, môžu to dotiahnuť naozaj ďaleko,“ pochválila svoje zverenky šesťnásobná slovenská šampiónka. Horňáková, ktorá si v roku 2014 zahrala aj na majstrovstvách Európy v Chorvátsku a Maďarsku, tvrdí, že práca s deťmi je síce náročná, ale o to krajšia. „Keď vidím tú úprimnú radosť, odhodlanie a vášeň, ktorá z nich vyžaruje počas každého tréningu či zápasu, je to na nezaplatenie. Nie je nič krajšie ako úprimná detská radosť,“ vyznala sa.

Na ihrisko ju to ešte zvykne ťahať
Keď sa v lete 2016 odhodlala ukončiť kariéru, dlho potom sa ešte zamýšľala nad tým, čo ďalej v živote bude robiť. „Poviem na rovinu, skoro rok som sa len tak potulovala. Predsa len, bola to obrovská zmena oproti doterajšiemu životu. Neskôr som dostala príležitosť zamestnať sa na miestnej základnej škole a popritom som trénovala detičky v Iuvente. Čo viac som si mohla priať,“ konštatovala Horňáková, ktorá učí občiansku náuku, telesnú výchovu a športovú prípravu. Okrem toho v rámci Slovenského zväzu hádzanej zastáva pozíciu Regionálneho koordinátora pre základné školy. Začínajúca trénerka netají, že na ihrisko ju to z lavičky zvykne ťahať. „Klamala by som, keby som tvrdila, že nie. Ale zdravie bolo, je a vždy bude u mňa na prvom mieste.“ Prvý tím Iuventy ešte nikdy z pozície kormidelníka neviedla žena. Trúfla by si Dominika niekedy v budúcnosti trénovať A-družstvo? „Úprimne? Nie. Deti milujem, ako by boli moje vlastné, a preto by som ich za nič na svete nevymenila,“ uzavrela debatu michalovská rodáčka.

Zdroj: Denník Korzár (Róbert Andrejov)